Dnes vám napíšem niečo o tom, čo ma naučilo obdobie, kedy som pracovala ako poradenský psychológ. Po ukončení vysokej školy v odbore psychológia som sa nevedela dočkať, kedy pôjdem do praxe a budem pomáhať ľuďom.
Moje prvé profesijné kroky viedli do pedagogicko-psychologickej poradne. Privítal ma tam skvelý kolektív odborníkov, ktorí boli veľmi ochotní zaškoliť ma, naučiť ma všetko, čo som potrebovala a pomôcť mi, keď som bola v niečom neistá.
Psychológ – psychodiagnostik
Najväčšou časťou mojej pracovnej náplne bola psychodiagnostika detí s poruchami učenia a správania. Okrem toho som sa stretávala s rôznymi témami – problémy v škole, úzkosti, depresie, vzťahové problémy, osamelosť apod. Ale diagnostika bola proste najčastejšia.
Ako som pracovala dlhšie a dlhšie, začala som si uvedomovať, že na psychológii ma bavia iné veci viac než psychodiagnostika a popisovanie ľudí a ich problémov rôznymi pojmami a kategóriami. Nedovolím si však tvrdiť, že psychodiagnostika je zlá či neužitočná, to nie. Len som stále cítila, že moje miesto je niekde inde.
Rozhovory, ktoré pomáhajú
Od začiatku štúdia psychológie som si sama seba predstavovala nie pri testoch, ale pri rozhovoroch. Pri tých rozhovoroch, ktoré si človek predstaví, keď sa povie psychológ alebo psychoterapeut. Klient rozpráva o svojich trápeniach a odborník mu v rozhovore mu pomáha týmto problémom lepšie porozumieť či vyriešiť ich. A preto som sa rozhodla urobiť si psychoterapeutický výcvik.
Psychoterapeutických smerov, v ktorých sa môžete vzdelávať je veľmi veľa. Ja som však dlho neváhala a rozhodla som sa pre postmoderné psychoterapeutické smery – systemickú terapiu, krátku na riešenie orientovanú terapiu a naratívnu terapiu. A práve tento výcvik mi dal do profesného života toľko, čo mi nedala ani škola, ani práca v poradni.
Čo ma učí psychoterapeutický výcvik
Psychoterapeutický výcvik mi jasne ukázal, že toto je to, čomu sa chcem venovať. Naučila som sa lepšie aktívne počúvať (milujem české slovo “naslouchat” – oveľa lepšie reprezentuje to, čo je na počúvaní dôležité), pýtať sa tie správne otázky, zachytávať v rozprávaní klienta dôležité body, pristupovať k ľuďom a ich problémov bez hodnotiaceho postoja a mnoho iného.
Hodnota nehodnotenia
A práve v tom poslednom vymenovanom vnímam veľký rozdiel medzi tým, čo som robila ako psychológ a čo ma učí výcvik. Ako psychológ – diagnostik v poradni som vlastne hodnotila. A to mi nesedelo. Ako osoba vedúca konzultácie s klientmi opierajúca sa o svoj terapeutický výcvik nehodnotím. Nehodnotím správanie klienta, ani jeho schopnosti a postoje. Proste počúvam, prijímam, snažím sa čo najlepšie pochopiť klienta a priblížiť sa k nemu. A pri rozhovoroch s ľuďmi sa mi stále viac a viac potvrdzuje môj predpoklad, že prijímať namiesto hodnotenia je pre ľudí užitočné a liečivé.
Čo som sa teda naučila?
Zistila som najmä to, čo ma baví a čo naopak nie. Zistila som, čomu sa chcem venovať a aký typ práce s ľuďmi mi vyhovuje. Vonkoncom však netvrdím, že klinická či diagnostická časť starostlivosti o duševné zdravie ľudí je nedobrá či nehodnotná. To nie. Vo svete duševného zdravia má určite svoje nezastupiteľné miesto. Ja som však zistila, že moje miesto je inde. V užitočných a nehodnotiacich rozhovoroch.
Časom sa zmenilo tiež to, že z Česka, kde som študovala, som sa vrátila na Slovensko. A všetky tieto moje skúsenosti ma priviedli k tomu, že som sa rozhodla ponúknuť ľuďom z Bytče a okolia konzultačnú a poradenskú podporu v oblasti duševného zdravia, v ktorej sa opieram o princípy postmoderných psychoterapeutických smerov.